Dvojmesačné prázdniny vznikli, aby sa vyšlo v ústrety rodičom, ktorí kedysi potrebovali pomoc detí pri poľnohospodárskych prácach. O vzniku konceptu prázdnin a ich možnej zmene objasňuje historik Martin Gabčo.
„V minulosti boli určujúce príkazy vrchnosti zhora, hoci aj panovníci alebo predstavitelia štátnej správy museli aspoň do určitej miery reflektovať objektívne potreby spoločnosti. Verejná diskusia o tejto téme je otázkou času,“ tvrdí Martin Gabčo, ktorý pracoval ako historik a kurátor v Múzeu školstva a pedagogiky a v súčasnosti pôsobí v Ústave pamäti národa, kde sa venuje dejinám 20. storočia, najmä obdobiu stalinizmu a školstvu v 50. rokoch 20. storočia.
Vieme, že koncept letných prázdnin vznikol v období habsburskej monarchie. Čo viedlo vtedajších panovníkov, aby ich zaviedli?
Letné prázdniny sú výsledkom dlhšieho vývoja na našom území. O snahe systematickejšie vymedziť voľno žiakov môžeme hovoriť od druhej polovice 18. storočia v súvise s fenoménom osvietenského absolutizmu, ktorý bol charakteristický pre vládu Márie Terézie a Jozefa II. Vo svojom výskume som zistil, že na báze prijímaných zákonných noriem začali od tohto obdobia postupne získavať prázdniny dnešnú tvár.
Od čias Jozefa II. už trvajú letné prázdniny dva mesiace?
Zhruba dvojmesačné obdobie prázdnin bolo vymedzené už na sklonku vlády Márie Terézie v organizačnom poriadku pre uhorskú školskú sústavu Ratio educationis, ktorý bol vydaný 2. augusta 1777. Ale vtedy hovoríme v podstate o „jesenných prázdninách“, ktoré trvali približne od začiatku septembra do prvého novembra.
Prečo boli za Márie Terézie dvojmesačné prázdniny na jeseň?
Súviselo to s poľnohospodárskymi prácami. Deti bolo potrebné využiť na prácu na poliach, pri zbere ovocia. Prázdniny boli vždy záležitosťou tradície, ktorá sa postupne rozvíjala a ktorá nemusela mať vždy len funkčný ráz. Proste sa to vtedy tak zaužívalo a rešpektovalo sa to v ďalšom historickom vývoji.
Neskôr sa však dvojmesačné prázdniny posunuli na letné mesiace. Dá sa dnešným jazykom povedať, že rodičia si to tak vtedy vydupali, keďže v lete bolo prác na hospodárstve viac ako na jeseň?
Presadil to panovník, a to až za vlády cisára Jozefa II., ktorý v roku 1786 svojím nariadením presunul jesenné prázdniny na letné obdobie tak, ako ho poznáme dnes. Ale určite išlo o vypočutie objektívnych potrieb.
Tým, že už Ratio educationis z roku 1777 nariaďovalo aspoň v základnom zmysle slova zavedenie povinnej školskej dochádzky, prázdniny boli krokom smerom k obyvateľstvu, aby sa vzdelanie stalo prioritou. V tom čase pre bežných ľudí prioritou nebolo, svoje deti potrebovali pri prácach doma.
To znamená, že ako sa stala školská dochádzka povinnou, aby to obyvateľstvo bolo ochotné akceptovať, muselo sa mu vyjsť v ústrety, aby aspoň v lete mohli byť deti naplno k dispozícii pri prácach okolo domu a hospodárstva.
Áno. Samozrejme, prázdniny boli vždy dôležité aj z hľadiska oddychu. Hoci faktom je, že najmä na vyšších školách sa obdobie prázdnin, nedieľ a sviatkov využívalo na duchovnú formáciu a ďalšie prehlbujúce štúdium.
Prázdniny teda neznamenali prázdne dni.
Z dnešného hľadiska ťažko hovoriť o voľne, ako ho vnímame my. Na dedinách prázdniny znamenali prácu a vo vyšších vrstvách obyvateľstva alebo u študentov vyšších stupňov škôl voľno predstavovalo štúdium náboženstva alebo osobné vzdelávanie sa. Čas prázdnin bol zo strany autorít oveľa výraznejšie štruktúrovaný ako v súčasnosti.
Hry však mali určite vždy svoje miesto v živote detí. Či už hovoríme o Janovi Amosovi Komenskom, ale miera dôrazu na povinnosť bola oveľa viac prítomná.
Už Komenský mal isté citáty o prázdninách. Aký význam im dával?
Okno do jeho názorov na túto problematiku predstavuje dielo Zákony školy dobře spořádané. Snažil sa v ňom podať obraz kvalitne fungujúcej školy, ktorá mala deti formovať v kontexte funkčných a humánnych pedagogických metód. Komenský situoval prázdniny ako voľno popri štúdiu do obdobia Vianoc, Veľkej noci, svätodušných sviatkov, vinobrania. Voľné dni mali prípadne dostať priestor „v parných dnech červencových“.
Prázdniny nevidel ako obdobie využiteľné primárne na prácu, ale ako čas vhodný na formovanie dospievajúcej osobnosti prostredníctvom zmysluplnej hry a odpočinku. Išlo mu o rozvoj žiaka ako celku.
Podarilo sa zavedenie prázdnin hneď od ich ustanovenia zákonom?
V priebehu 19. storočia rodičia svoje deti nie vždy posielali do školy. Ak bola potreba doma niečo porobiť, tak deti zostali doma. Ale v zimnom období väčšinou vyučovanie prebiehalo a aj nedeľné školy fungovali takmer vždy a boli brané veľmi vážne.
Naši prastarí rodičia hovorili, že mali dve zimy alebo štyri zimy školy. Vzdelanie sa meralo na zimy. Čo si pod tým máme predstaviť?
Školský rok sa začínal prvého novembra a končil sa vo vidieckom prostredí na konci marca alebo začiatkom apríla. Čiže ak mal niekto dve zimy školy, znamenalo to, že reálne chodil do školy len dve zimy.
Prázdniny boli inak nastavené v meste a inak na dedine?
Ide skôr o rozdelenie na prázdniny na nižšom stupni škôl a na vyšších školách, ktoré boli v mestách. To hovoríme o gymnáziách, o kráľovských akadémiách, dokonca univerzitách, ktoré mali úplne iné fungovanie. Na dedinách trvali letné prázdniny aj štyri mesiace.
Predpokladám, že po takých dlhých prázdninách mnoho rodičov nenabádalo svoje deti, aby sa vrátili do škôl.
To bol veľký problém až do začiatku 20. storočia. Postupne silneli snahy školstvo výraznejšie centralizovať a kontrolovať, čím bola aj školská dochádzka efektívnejšie vymáhateľná. V roku 1868 bol vydaný 38. zákonný článok uhorského snemu o vyučovaní v národných školách, ktorý už aj na národných školách hneď v prvom paragrafe presne stanovil dĺžku povinnej školskej dochádzky od šiestich do dvanástich, prípadne do pätnástich rokov.
V tomto veku už bola škola jednoznačne povinná. Bolo možné realizovať aj domáce vyučovanie, ak na to niekto mal vzdelanie alebo prostriedky na súkromného učiteľa, raz ročne tieto deti preskúšala škola.
Aké prázdniny mali vtedajší gymnazisti?
Gymnazisti a poslucháči lýceí v priebehu 19. storočia využívali prázdniny aj na cestovanie a na spoznávanie iných regiónov. Za éry štúrovcov boli študenti vedení k tomu, aby prázdniny využili na cestovanie nielen po slovenských stoliciach, ale napríklad aj na územie dnešného Česka, Moravy alebo Chorvátska. Následne v cestopisoch zachytávali svoje dojmy a vďaka cestovaniu získavali cenné kontakty.
Ako uvádza historik Rastislav Molda, na bratislavskom evanjelickom lýceu sa v druhej polovici 30. rokov 19. storočia sformoval Cestovateľský spolok, na ktorého chod jeho členovia pravidelne prispievali, vďaka čomu sa mohli financovať aj náročnejšie cesty do vzdialenejších slovanských krajín.
Z obdobia 60. a 70. rokov 19. storočia existujú zmienky o takzvaných suplikáciách, čo boli prázdninové výlety študentov prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej, ktorých cieľom už nebolo primárne len spoznávanie vlasti, ale získavanie financií na chod školy najmä od národne uvedomelejších kňazov a ostatných príslušníkov miestnej inteligencie.
Dnešným jazykom teda študenti chodili počas prázdnin lobovať za svoju školu, aby mohla v budúcom školskom roku lepšie fungovať. To vieme napríklad zo zápiskov študenta revúckeho gymnázia Michala Bodického, ktorý tieto svoje študentské cesty zaujímavo literárne spracoval.
To hovoríme o vzdelanostnej elite, čo vtedy boli možno len stovky študentov.
Iste, títo gymnazisti nacvičovali nielen počas leta divadlá, venovali sa telocviku. Dnes sa nám to zdá banálne, ale vtedy boli tieto prístupy rozvíjané na našich slovenských gymnáziách v Kláštore pod Znievom, v Turčianskom Svätom Martine a v Revúcej výrazným pedagogickým krokom vpred.
Tieto školy však boli určené len pre mimoriadne talentovaných študentov, ktorých vytypovali učitelia a motivovali ich na ďalšie štúdium. Oni sa potom vracali do regiónov a sami ako učitelia zavádzali nové pedagogické metódy aj na nižších školách.
Kým gymnazisti cestovali, žiaci na dedinách teda v čase prázdnin pásli kravy a robili na poliach?
Áno, súčasne sa od rodičov priúčali rôznym remeslám a cez víkendy boli v nedeľnej škole.
Čo si pod tým máme predstaviť?
V závislosti od jednotlivých konfesií išlo prioritne o vzdelávanie o náukách viery, o katechizme, časovo nadväzujúce na vykonávané bohoslužby. Aj samotné školy boli silne prepojené s náboženstvom, na začiatku vyučovania sa modlilo, dôraz na duchovný život bol ešte všadeprítomný, napríklad aj na spomenutých prvých slovenských gymnáziách. Ale nedeľná škola utvárala dôležitý priestor na formovanie a ďalšie vzdelávanie, a to nielen detí, ale aj dospelých členov miestnej komunity.
Zároveň sa v nedeľnej škole prehlbovali vedomosti zo školy ako čítanie alebo písanie, vyučovala sa napríklad aj vlastiveda. V nedeľnej škole sa čítala Biblia, učili sa modlitby a piesne, zásady náboženského života.
Okrem duchovnej zložky nedeľné školy slúžili na systematické dopĺňanie a rozvíjanie základných poznatkov získaných v ľudovej škole, prípadne na likvidáciu pretrvávajúcej negramotnosti. Nedeľná škola nemala prázdniny, tá fungovala či v zime, či v lete, pokiaľ neprišla nejaká mimoriadna udalosť, ako napríklad vojna. Avšak aj vyučovanie v nedeľnej škole mohli prerušiť vrcholiace poľnohospodárske práce.
Evanjelici mali letné prázdniny v iné mesiace ako katolíci. Prečo?
Pri štúdiu tejto problematiky som nenarazil na nejaké funkčné vysvetlenie, prečo to mali inak. Išlo o vec tradície a usporiadania. V 18. a 19. storočí bola organizácia škôl veľmi individuálna, aj regionálne, aj konfesionálne sa to mohlo zreteľne odlišovať. Školy patrili miestnym cirkvám a farnostiam, samozrejme, v prípade štátnych škôl bola regulácia výraznejšia.
Všetky prázdniny sa točili kedysi okolo cirkevných sviatkov, čo pretrvalo v podstate dodnes, hoci konfesionálne zloženie obyvateľstva je pestrejšie ako kedysi.
Áno, v podstate nám ostali prázdniny na Vianoce aj na Veľkú noc, hoci mnohí už tieto prázdniny neslávia na bohoslužbách. Podstatnú rolu vždy hrali aj štátne sviatky, napríklad v 70. rokoch 18. storočia mali deti a študenti voľno 13. mája na narodeniny cisárovnej Márie Terézie a 13. marca na narodeniny jej spoluvládcu Jozefa II.
Za socializmu sa, samozrejme, cirkevné sviatky redukovali. Počas vianočných sviatkov boli oveľa kratšie prázdniny, na Veľký piatok sa chodilo do práce, ústredný sviatok bol Prvý máj.
Komunisti si nedovolili tieto tradičné sviatky zrušiť, hoci v päťdesiatych rokoch existovali aj také tendencie. Predstavitelia totalitnej moci predsa len dospeli k záveru, že niektoré veci by už boli príliš okaté. Samozrejme, snažili sa predovšetkým obsah Vianoc prispôsobiť sovietskemu modelu.
Počas Pražskej jari boli prvýkrát zavedené jarné prázdniny, pričom polročné prázdniny boli skrátené na dĺžku dvoch dní. Dnešné jesenné prázdniny prirodzene vznikli v rokoch 1918 – 1939 spojením Pamätného dňa Československej republiky (28. október) a Pamiatky zosnulých (1. november).
Po páde komunizmu sa menili len štátne sviatky, ale štruktúra prázdnin zostala.
Komunisti sa snažili o čo najväčšiu zamestnanosť žien, napriek tomu zachovali dvojmesačné prázdniny, keď sa ženy museli nejako postarať o program svojich detí.
To v mnohom suplovali aj socialistické organizácie riadené štátom, pionierske tábory boli fenoménom tej doby. Komunistický režim mal ambíciu deti vytrhnúť z rodinného prostredia, aby boli späté čo najviac so štátom, aby namiesto rodinného krbu, kde prevládali pôvodné hodnoty, vstrebávali novú komunistickú ideológiu v kolektívoch.
Na druhej strane starí rodičia fungovali zrejme viac ako pomoc pre mladé rodiny, keďže mali skorší odchod do dôchodku a boli mladší.
V histórii Slovenska máme zrejme aj obdobia, keď mali školy mimoriadne voľno v dôsledku nepredvídaných udalostí.
V prípade prvej a druhej svetovej vojny, keď učiteľov odviedli na front alebo nebolo čím kúriť, školy fungovali len provizórne. V školskom roku 1920/1921 brány mnohých škôl dočasne uzavrela známa epidémia španielskej chrípky, aj mimo vojnových čias sa opakovali menšie epidémie osýpok alebo chrípky, ktoré vynucovali zavretie škôl na týždne, ale v horšom prípade aj na mesiace.
Dnes si už mnohí učitelia nevedia predstaviť leto bez voľných týždňov. Aj kedysi mali v lete učitelia voľno?
Učitelia museli najmä na dedinách zápasiť o živobytie, keďže ich príjmy boli nízke. Aj oni sa preto museli venovať poľnohospodárskym prácam, aby prežili. V druhej polovici 19. storočia sa už učitelia aj sami vzdelávali, robili výskum. Svetlým príkladom môže byť v tomto smere napríklad osobnosť mimoriadne všestranného učiteľa a súčasne zakladateľa slovenskej bibliografistiky Ľudovíta Vladimíra Riznera, pôsobiaceho na prelome 19. a 20. storočia v Zemianskom Podhradí.
Vtedajší učitelia zostavovali kroniky, bibliografie, venovali sa etnológii a histórii. To boli zanietení učitelia, ktorí aj po vyučovaní bádali, budovali si kontakty a do svojho vlastného vedeckého nadšenia vťahovali aj svojich žiakov. S mnohými študentmi boli v kontakte aj počas prázdnin, inšpirovali ich k poznávaniu rozličných rodiacich sa vedných odborov, ktoré sa aj v druhej polovici 19. storočia stále iba formovali na báze húževnatej práce z dnešného pohľadu amatérskych nadšencov.
Takíto pedagógovia prírodopisnú a historickú učebnú látku vedeli potom počas vyučovania podať veľmi atraktívnym spôsobom. Výsledok ich snahy predstavovali aj dômyselné učebné pomôcky, ktoré sú v súčasnosti deponované v Múzeu školstva a pedagogiky v Bratislave-Devínskej Novej Vsi. Okrem toho sa títo učitelia spoločne s miestnymi duchovnými zapájali aj do fungovania nedeľných škôl.
Na území Rakúsko-Uhorska sa začali tradovať dvojmesačné letné prázdniny. Ako sa prázdniny zavádzali v ostatnej Európe?
Osvietenské myšlienky boli trendom aj v ostatnej Európe. Osemnáste storočie môžeme datovať ako obdobie štartu moderného školstva vrátane prázdnin.
Takmer v každej krajine je dĺžka letných prázdnin iná. Prečo sa sa tradícia zrazu formovala odlišne, hoci idea bola zrejme podobná?
Každá krajina si upravila systém podľa seba, podľa zvykov, je to len otázka následnej tradície.
Sú podľa vás dvojmesačné prázdniny u nás tak hlboko zakorenené v tradícii, že je ich dĺžka už nemenná?
Z hľadiska tradície sú naozaj zakorenené hlboko. Myslím si, že časom sa bude musieť tradícia prispôsobiť realite. Napríklad globálne otepľovanie, ktoré je citeľné, môže viesť k úprave dátumu prázdnin a bude to nevyhnutné a tolerované bez ohľadu na tradíciu. Dnes už v júni je tak horúco, že žiaci majú problém vydržať v triedach.
Naše školy s veľkými sklenými plochami nie sú zatiaľ materiálne vybavené tak, aby v nich mohli žiaci fungovať počas horúčav.
Drastické zmeny počasia budú mať dosah na organizáciu škôl, skôr či neskôr. Z roka na rok je problém vypuklejší.
Globálne otepľovanie nahráva skôr konceptu ešte dlhších letných prázdnin, ako to majú napríklad Taliani, čo pre rodičov môže znamenať výrazný problém v organizácii pracovného času.
Asi sa bude musieť nájsť systém, ako deťom vyplniť čas zmysluplne, nielen hrami a cestovaním, ale aj ďalším vzdelávaním. Možno na štruktúru prázdnin bude vplývať aj technologický pokrok, veď sme si to vyskúšali už počas pandémie, že v prípade nutnosti je možné zapojiť aj technológie.
Prázdniny by teda mali byť vecou spoločenskej debaty?
Určite. V minulosti boli určujúce príkazy vrchnosti zhora, hoci aj panovníci alebo predstavitelia štátnej správy museli aspoň do určitej miery reflektovať objektívne potreby spoločnosti. Verejná diskusia o tejto téme je otázkou času.
To, ako vnímame dnes prázdniny, vidím v dvoch rovinách. Buď ich príliš romantizujeme ako nemenný koncept, ktorý mal byť v minulosti výhradne obdobím bezstarostnosti a hier, alebo si na druhej strane myslíme, že kedysi žiaci len trpeli počas práce na poliach. To tak však nebolo. Deti si aj vtedy našli popri práci čas na hru v kolektíve, len mali presnejšie štruktúrovaný deň.